Petra Kovačovská
Opera Osud je v poradí štvrtou operou Leoša Janáčka, ktorá vznikala v rokoch 1903−1905. Silný inšpiračný zdroj našiel Janáček v kúpeľnom mestečku Luhačovice počas svojho pobytu v roku 1903 (pričom v tomto roku sa odohrali v jeho živote dve závažné udalosti – a to smrť jeho dcéry Olgy a dokončenie opery Jej pastorkyňa). Strávil tu tri týždne na prelome mesiacov august a september.[1] V príjemnom kúpeľnom prostredí sa zoznámil s Kamilou Urválkovou, ktorá ho očarila a s ktorou udržiaval istý čas aj po odchode z Luhačovíc korešpondenčný styk. Urválkovej príbeh Janáčka zaujal: bola láskou dirigenta a skladateľa Ludvíka Vítězslava Čelanského, ktorý skomponoval v roku 1897 operu pod názvom Kamila, v ktorej nepekne vykreslil hlavnú hrdinku. Hlavná hrdinka tejto opery je charakterizovaná ako záletná žena, ktorá prijíma dvorenie dvoch mladých mužov – básnika Viktora a poručíka. Keď však Kamila zistí, že poručík si dohodol schôdzku aj s komornou, chce sa vrátiť spať k básnikovi, ktorý ju však odmieta (VOGEL 1963, 158). Janáčka upútala Urválková svojím zjavom – krásou, však aj bola nazývaná v Luhačoviciach ako „hvězda alebo vévodkyně luhačovská“, ale i hudobnosťou svojej reči (ŠTĚDROŇ 1959, 162). Zmienku o Janáčkovom obdive k jej hlasu nájdeme v jeho nedatovanom liste z októbra 1903 adresovanom Urválkovej.[2] V tom istom liste však aj Janáček predstavuje prvýkrát námet zamýšľanej opery a zmieňuje sa aj o začatej spolupráci so spisovateľkou Fedorou Bartošovou, ktorá používala v tom čase pseudonym Tálská. Úryvok z vyššie zmieneného listu:
. . . Chci míti tedy I. jednání zcela realistické, odkreslené ze života lázeňského. Tam jest motivů bohatost!
II. jednání má býti vlastně přelud. Není tu skutočnosti více, ale do prasknutí nervů podrážděná mysl vede děj dále tak, že nastáva rozpor, jest to skutečnost neb halucinace, přelud?
Jest-li byla I. jednání scenerie lázně nádherné, tož v II. jednání má ukazovati přepych interieru dámskych pokojů, scenerii jižních krajin.
III. jednání bude divné.
Jest aulou, slavnostní síní, konservatoře. Elévi scházejí se, páni, dámy. Ta známá školská veselost a rozpustilost. Na stěně visí plakát opery – její jméno? Ani nevím ještě. Snad: „Tři růže “ – neb „Andělská píseň“.
Elévi hádají se o opeře. Bylo-li druhé jednání skutečností neb vybájené, pak tu byla přímo choroba duševní. Jest to z uměleckého života. Smetanovi zněl jediný tón sílou elementární v mozku – a byl churav. S mým umělcem bude hůře. On dokončuje v druhém jednání svou operu v daleko větším podráždění. Profesor ptá se svých elevů: „Což když by do té rozpěněné krve ponořili jste výheň skutečného bolu a štěstí lásky?“
„Snad by byl sešílel“, odpovída elév.
„Praví se, že prý sešílel,“ podotýka profesor. „Jeho životopis není ani dobře znám – byl prostředním skladatelem.“
Tak by zakončila opera.
Začínam pracovat s pomocí spisovatelky Fedory Tálské[3].
Pôvodne zamýšľaný názov Tři růže zjavne súvisí s osobou Urválkovej, ktorá podľa Janáčkovej spomienky v jeho autobiografii chodila s troma ružami:
A byla jedna z nejkrásnějších paní. Hlas její byl jako violy d´amour. Slanice luhačovská byla v úpadu srpnového slunce.
Proč chodila s třemi ohnivými růžemi a proč vykládala svůj mladý román?
A proč byl tak divný jeho konec?
Proč zmizel její milenec, jak by ho zem pohltila? Nezvěstný vůbec.
Proč druhému je taktovka spíše dýkou?
A dílo lkavé jen tónem, slovem jen ženské, nazváno Osud – Fatum.
(STRAKOVÁ 1956, 94)
Janáček sa rozhodol pre veršované libreto pre svoju novú operu. Svoje libreto v próze zadával postupne mladej Fedore Bartošovej, ktorá bola učiteľkou v Sudoměřiciach. Predtým bývala Bartošová v Brne v rovnakom dome ako Janáček a bola blízkou priateľkou jeho dcéry Olgy. Janáček ju oslovil pre spoluprácu na librete opery, potom čo si prečítal niekoľko jej kratších literárnych prác – básní, ktoré boli uverejnené – dozvedáme sa z Bartošovej listu Vladimírovi Helfertovi z 4. decembra 1933, v ktorom popisuje svoju prácu na librete Osudu.[4] V rámci korešpondencie medzi Janáčkom a Bartošovou sa zachovalo niekoľko listov, pričom ich vzájomná korešpondencia nie je až tak rozsiahla, na to ako úzko spolupracovali.[5]
Pre bližšie uvedenie do problematiky, v stručnosti uvediem obsah opery:
Osud má tri dejstvá: prvé sa odohráva v kúpeľnom meste Luhačovice, kde skladateľ Živný stretne po rokoch svoju bývalú lásku Mílu, s ktorou má dieťa. Ich ľúbostné city opäť ožijú a rozhodnú sa zosobášiť. Ďalšie dejstvo (po štyroch rokoch) sa odohráva v ich spoločnom byte, kde si nad partitúrou práve vznikajúcej Živného opery vyznávajú lásku. Sú ale vyrušení Mílinou šialenou matkou, ktorá sa s ich sobášom nezmierila. Vrhá sa z balkóna a so sebou stiahne aj svoju dcéru. Dejiskom posledného dejstva je konzervatórium (po jedenástich rokoch), kde skladateľ študentom rozpráva o hlavnej postave svojej opery, Lenskom. Vonku sa pomaly schyľuje k búrke a práve keď Živný najintenzívnejšie spomína na svoju manželku, trafí do neho blesk. Skladateľ odchádza z miestnosti a jeho opera ostáva bez posledného dejstva.
V korešpondencii Bartošovej Janáčkovi nachádzame informácie, v ktorých ho oboznamuje, ako pokročila s prácou na librete. Ako je tomu napríklad v dvoch nedatovaných listoch[6] – krátky lístok a pohľadnica, v ktorých píše Bartošová o doplnení štvrtej scény: „Velectěný pane řediteli, štvrtá scéna již je opravena. Teď se mi skoro samé líbí. Pošlu co nejdříve. Vlastně jsem tu doplnila hlasy z promenady a sboru.“[7]
Z ďalšieho listu Bartošovej Janáčkovi z 16. novembra 1903 sa dozvedáme, aký rým veršov mala od Janáčka zadaný – rovnaký, aký je použitý aj v Puškinovom Oneginovi[8] (STRAKOVÁ 1956, 214), teda do akého rýmu upravovala jeho prozaické libreto: „[…] Chod veršů se mi daří – je to náhodou můj oblíbený rhytmus. Nebude snad škodit, že se časem vyskytnou rýmy sdružené (místo abab; abba)? […]“[9] V liste sa ďalej dozvedáme, že Bartošová by rada, po nabratí skúseností s veršovaním libreta, prepracovala úvod libreta, kvôli dramatickosti deja. Ako sama napísala: „…má prý již začátek chytit a nadchnout! […]“ Taktiež sa Janáčka pýta na ozrejmenie niektorých epizódnych postáv, akú majú funkciu v opere. Na tieto svoje otázky dostala odpoveď v liste od Janáčka z nasledujúceho dňa[10], kde jej vykresľuje svoju predstavu o atmosfére celého prvého dejstva – ktoré pozostáva z jedného slnečného dňa, z ktorého sa vytešujú všetci kúpeľní hostia.
V rámci korešpondencie medzi skladateľom a mladou Bartošovou sa zachovalo menej listov adresovaných Janáčkovi. Na pozadí Bartošovej korešpondencie môžeme vidieť ako postupovala s prácou na librete a ako jej záležalo na kvalite jej výstupov: „[…] Odpustíte tedy, velectěný pane řediteli, přijde-li má práce trochu později? Ráda bych, abyste zase spokojně mohl říci: ‚Líbí se mi to – a nebo aspoň: Postačí…‘“[11] Na začiatku decembra sa pustila do veršovania II. dejstva, ktoré podľa listu vtedy už obdržala. Z Janáčkovho listu z 8. decembra 1903 vyžaruje spokojnosť skladateľa s prácou Bartošovej: „[…] První obraz II. jednání se mi líbí. Těším se již na práci…“[12] Zo spomenutého listu sa tiež dozvedáme, že jej zaslal aj III. dejstvo na zveršovanie. A už 19. decembra mala zveršované celé libreto[13]. Z dátumov, ktoré uviedla Bartošová v liste Vladimírovi Helfertovi, je vidieť, že jej zveršovanie celého libreta trvalo iba jeden mesiac: „… první jednání měla jsem vypracováno 25. listopadu roku 1903, I. obraz druhého jednání 4. XII. Dále jsem napsala 2. obraz druhého jednání a III. jednání bylo dopsáno, opsáno a ukončno 21. XII. 1903 – tedy před mým odjezdem na vánoční svátky.“[14] Z toho istého listu sa dozvedáme, že i keď bol Janáček s jej prácou spokojný, rozhodol sa pre zmeny v librete. V januári Bartošová začala prepracovávať libreto podľa jeho požiadaviek. Do zveršovaného libreta postupne pribúdali aj texty v próze. Ešte počas mája 1904 spoločne preberali niektoré obrazy z libreta. Na tomto mieste sa ich spolupráca ukončila. Tým sa však otázka libreta neuzavrela. Pri usilovaní o uvedenie opery v Prahe a potom v Brne, sa Janáček po zhudobnení libreta v roku 1907 obrátil s prosbou o pomoc pri jeho vylepšení na Františka Skácelíka a ešte v roku 1917 na Jaroslava Kvapila. Obidvaja ho však odmietli (o rok neskôr aj Max Brod) a Janáček sa za svojho života nedočkal uvedenia svojho Osudu.
Bibliografie
STRAKOVÁ, Teodora. 1956. Janáčkova opera Osud. Časopis Moravského musea, Acta Musei Moraviae, roč. XLI, 1956, s. 209–260.
ŠTĚDROŇ, Bohumír. 1959. K Janáčkově opeře Osud. Živá hudba I, 1959, AMU, Praha, 1959. s. 159–183.
VOGEL, Jaroslav. 1963. Leoš Janáček : život a dílo. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1963. s. 385.
